O nemocnici

17.7.2025

Pochádza z tropického raja, kde teploty neklesajú pod 28 stupňov a more je na dosah ruky. Napriek tomu sa rozhodla budovať svoj život a lekársku kariéru na Slovensku. Anielle Elaine Esparon, lekárka z neurologického oddelenia Nemocnice AGEL Zvolen, porozprávala o tom, prečo si vybrala neurológiu, ako sa jej žije v strednej Európe, čo ju najviac prekvapilo po príchode aj čo si zo svojej kultúry priniesla do slovenského života.

Ešte skôr, než začneme klásť otázky, predstavili by ste sa nám?

Volám sa Anielle Elaine Esparon, mám takmer 30 rokov a momentálne pracujem na neurologickom oddelení v Nemocnici Agel Zvolen ako lekárka. Pochádzam z malej skupiny ostrovov v Indickom oceáne, ktoré sa volajú Seychely. Žije tam približne 100 000 ľudí. Som z najväčšieho ostrova, ktorý sa volá Mahé, kde žije asi 90 % obyvateľov a nachádza sa tam aj hlavné mesto Victoria. Na Slovensku som rozhodla zostať na Slovensku po ukončení medicínskych štúdií a do tejto nemocnice som nastúpila pred dvoma rokmi.

Kde ste študovali a prečo ste sa rozhodli zostať?

Študovala som šesť rokov na Jesseniovej lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Martine a počas tretieho ročníka som spoznala svojho terajšieho manžela, ktorý je Slovák. Spolu sme sa rozhodli, že po škole tu zostanem žiť.

Určite sa často stretávate aj s otázkami typu „Prečo ste tu?“ alebo Prečo práve Slovensko, keď pochádzate z takej krásnej krajiny, o ktorej mnohí snívajú?“...

Pre mňa má Slovensko výhodu v tom, že veľa miest je dostupných autom, na rozdiel od Seychel, kde je najbližšia krajina vzdialená dve hodiny letu. Rozhodla som sa zostať na Slovensku aj preto, že medicína je tu oveľa rozvinutejšia ako u nás doma. Uvedomila som si, že sa tu môžem veľa naučiť – na inej úrovni, než aká je možná v mojej krajine. Aj keď sa často hovorí, že zdravotníctvo na Slovensku zaostáva za západnými krajinami, stále je oveľa pokročilejšie než to, čo môže ponúknuť moja africká vlasť.

Kedy v rámci štúdia či Vašej praxe padlo rozhodnutie o neurológii ako zameraní?

Často hovorím, že skôr neurológia si vybrala mňa, než ja ju. Keď som skončila medicínu, ako čerstvý absolvent som si hľadala prácu a vôbec som netušila, na aké oddelenie by som chcela nastúpiť. Prišla som na pohovor  a ponúkli mi miesto na neurológii a tak som si povedala ‚Prečo nie? Skúsim to, mohlo by to byť zaujímavé.‘. A mala som pravdu – dnes som veľmi rada, že som sa tak rozhodla. Niekedy vás život zavedie presne tam, kam máte ísť.

Dalo by sa teda povedať, že náhodné rozhodnutie prerástlo až do zanietenia pre tento odbor...

Neurológia je fascinujúca, každá časť mozgu a nervového systému má svoju špecifickú funkciu a keď sa niečo pokazí, často sa to prejaví veľmi typickými príznakmi. Napríklad, ak je poškodená určitá časť mozgu alebo centrálneho nervového systému, človek môže stratiť schopnosť rozprávať, zatiaľ čo problém v inej časti ovplyvní pohyb alebo rovnováhu. Je to ako riešiť zložité hádanky a postupne odhaľovať, kde je problém.

Presťahovanie na Slovensko určite prinieslo vo Vašom živote mnoho zmien – spomínate si, čo bolo pre Vás najväčším kultúrnym šokom?

Nie je to ani tak kultúrne, ako prirodzené, ale asi počasie, respektíve jeho zmeny a určite to bola vec, na ktorú som si musela najviac zvykať. Narodila som sa a vyrastala na tropickom ostrove, ktorý nie je väčší, než niektoré európske mestá – tam je leto celý rok a teplota nikdy neklesne pod 28 stupňov. Zrazu som sa musela naučiť vrstviť oblečenie, nosiť zimné bundy, šály, čižmy – tieto veci som predtým ani nevlastnila. A sneh som prvýkrát v živote videla až na Slovensku.

Mali ste problém naučiť sa slovenský jazyk? Čo Vám robilo najväčšie problémy a čo je, naopak, podobné Vášmu rodnému jazyku?

Učiť sa po slovensky pre mňa nebolo ľahké, ale bola som motivovaná, lebo ma baví učiť sa jazyky. Okrem slovenčiny hovorím ešte tromi ďalšími jazykmi. Keď som skončila univerzitu, mala som učiteľku a začala som s ňou online hodiny úplne od začiatku. Slovenčina je náročná, najmä gramatika, rody a skloňovanie, pripomína mi to trochu francúzštinu. Veľmi mi pomohol aj môj manžel, mnohé veci sa nedajú naučiť len v škole. Aj práca vytvára prostredie, v ktorom sa učím priebežne, v reálnych situáciách a to ma na tom baví – človek sa nezastaví a vždy je priestor zlepšovať sa.

Čo ste si zo svojej kultúry priniesli do života na Slovensku?

Jednoznačne jedlo. Varenie je pre mňa spôsob, ako si udržať kúsok Seychel pri sebe. Kreolská kuchyňa je plná chutí, korenín, čerstvých rýb, používa veľa kokosu a tropického ovocia. Aj keď tu nie je vždy jednoduché zohnať všetky suroviny, snažím sa pripravovať svoje obľúbené jedlá, kedykoľvek sa dá. Keď cestujem domov, vždy si donesiem suroviny – už som si priniesla celé ryby na grilovanie, údené ryby do šalátov, koreniny, konzervy s tuniakom, dokonca aj kečup používam seychelský.

Nechýbajú Vám rodné Seychely? Ako často sa tam vraciate?

Samozrejme, že mi Seychely chýbajú, hlavne moja rodina a súrodenci. Nie je ľahké byť tak ďaleko od domova a za tie roky som zmeškala veľa dôležitých momentov, ako sú svadby, pohreby či rodinné oslavy. Nie je jednoduché cestovať domov kvôli práci, ale aj preto, že let trvá približne jedenásť hodín a keď k tomu pripočítam prestupy a cestu na letisko a z letiska, celá cesta trvá takmer 24 hodín. Je to náročné a nemá zmysel ísť len na pár dní. Minulý rok v októbri som tam však strávila takmer mesiac a dúfam, že sa čoskoro opäť vrátim. Našťastie, vďaka moderným technológiám sme s rodinou stále v kontakte. Ale je to jedna z tých obiet, ktoré človek urobí, keď si buduje život a kariéru tak ďaleko od domova.

Ktoré je Vaše obľúbené miesto na Slovensku?

Slovensko má naozaj veľa krásnych miest, už len samotná Európa je veľmi odlišná od krajiny, odkiaľ pochádzam. Pre mňa osobne bude Martin vždy výnimočný. Tam som bývala šesť rokov a prežila som tam niektoré z najdôležitejších období svojho života. Martin bude pre mňa vždy ako domov, bolo to totiž prvýkrát, čo som bývala sama a práve tam sa vlastne začala celá moja slovenská cesta. Počas víkendov, keď nepracujem, však radi s manželom cestujeme. Navštevujeme rôzne miesta po Slovensku aj v susedných krajinách. Môj manžel je hudobník, a keďže obaja milujeme hudbu, často chodievame na koncerty po celom Slovensku alebo napríklad aj do Prahy alebo do Budapešti.