O nemocnici

12.5.2025

Už štyri desaťročia sa Mgr. Iveta Thonhauserová venuje starostlivosti o pacientov na oddelení anestéziológie a intenzívnej medicíny v Nemocnici AGEL Zvolen. Pri príležitosti Svetového dňa sestier, ktorý pripadá na 12. máj, spomína na roky plné zmien, náročných služieb, ale aj radostných momentov, ktoré prináša práca zdravotnej sestry. Počas kariéry si splnila niekoľko študijných cieľov, v nemocnici stretla životnú lásku, získala prestížne ocenenie Biele srdce a aj napriek náročnosti povolania by nikdy nemenila.

1. Čo Vás v mladosti formovalo stať sa zdravotnou sestrou? Ak by ste sa mali opäť rozhodnúť, išli by ste rovnakou cestou?

Už odmalička som sa chcela o niekoho starať. Najprv som sa chcela starať o zvieratká, chcela som byť opatrovateľkou zvierat v ZOO. Neskôr, na základnej škole, sa moje smerovanie zmenilo. Chcela som byť zdravotnou sestrou a pomáhať ľudom. Toto povolanie sa mi páčilo, zaujímalo ma a preto som si vybrala zdravotnícku školu.

2. Odkiaľ pochádzate a kde ste študovali?

Som Zvolenčanka a študovala som na Strednej zdravotníckej škole vo Zvolene v odbore všeobecná zdravotná sestra. Škola sa vtedy nachádzala pod Zvolenským zámkom v budove vedľa Živeny. Štúdium trvalo štyri roky a skončili sme ako plnohodnotné zdravotné sestry. Problém bol v tom, že niektoré dievčatá po skončení školy a po nástupe do práce nemohli robiť nočné zmeny, pretože ešte nemali 18 rokov. Práca na ARO si vyžadovala špecializačné štúdium v odbore anestéziológia a intenzívna starostlivosť, ktoré som absolvovala v Bratislave. Dva roky som študovala aj v Banskej Bystrici na Strednej zdravotníckej škole. Štúdium som ukončila v roku 2005 ako diplomovaná všeobecná sestra. A aby toho nebo málo, rozhodla som sa pre externé vysokoškolské štúdium na Fakulte zdravotníctva Slovenskej zdravotníckej univerzity so sídlom v Banskej Bystrici. V roku 2014 som ukončila bakalárske štúdium a o dva roky na to aj magisterské štúdium.

3. V júli to bude 40 rokov, odkedy ste prvýkrát nastúpili do práce vo zvolenskej nemocnici – pamätáte si ešte na svoj prvý deň?

Do práce som nastúpila 15. júla 1985. Na tento deň si veľmi dobre pamätám. Mojím snom bolo robiť inštrumentárku na operačných sálach. Keď som však bola na vstupnom pohovore u hlavnej sestry nemocnice, bolo mi povedané, že miesto na chirurgii nie je k dispozícii a navrhla mi pracovné miesto na ARO oddelení a prácu na tomto oddelení mi opísala ako veľmi zaujímavú, rôznorodú a zároveň zodpovednú. Rôznorodosť bola v tom, že sestry na ARO pracovali striedavo na lôžkovej časti oddelenia, na anestézii a na záchranke. Tak som sa mohla ako anestéziologická sestra dostať na operačnú sálu. Mala som víkend na to, aby som sa rozhodla. V pondelok som oznámila, že túto ponuku prijímam a tak sa začala moja pracovná púť na anestéziologicko-resuscitačnom oddelení.

4. Za tie desaťročia ste určite zažili obrovské zmeny v zdravotníctve. Čo sa podľa Vás najviac zmenilo v práci sestier?

V zdravotníctve od môjho nástupu do práce nastali naozaj veľké zmeny. Úlohou lekárov a sestier bolo liečiť chorých ľudí – čo je hlavným poslaním aj dnes. Vtedy sme však neriešili zdravotné poisťovne, financie, nemali sme toľko administratívnej práce ako dnes. Počítače sme nemali, všetko sme písali rukou alebo na písacom stroji. Čo sme však mali, bolo viac času, ktorý sme mohli venovať pacientom. Na oddelení sme pracovali v trojzmennej prevádzke, teda denná, poobedňajšia a nočná služba. Boli sme stabilné tímy, ako mladé sestry sme pracovali pod dohľadom staršej kolegyne a po trojmesačnej nástupnej praxi sme absolvovali skúšku pred komisiou, v ktorej bol lekár – anestéziológ, vrchná sestra a sestra, ktorá nás zaúčala. Keď sme boli dobre zaučené na oddelení, pridelili nás na anestéziu na operačné sály a potom nasledovala záchranka. Sestry dnes pociťujú oveľa väčšiu psychickú záťaž z rôznych administratívnych nariadení a majú menej času venovať sa sesterským povinnostiam a hlavne pacientom. Práca je náročná aj fyzicky, často spojená aj so stresom vyplývajúcim z rýchleho tempa a okamžitého rozhodovania.

5. Čo Vás počas všetkých tých rokov motivovalo zostať pri tejto náročnej, ale krásnej práci? Uvažovali ste niekedy aj nad odchodom zo zdravotníctva?

Máte pravdu. Práca sestry je naozaj náročná a zodpovedná. Vyžaduje si veľa obetavosti, trpezlivosti a ľudskosti zároveň. Šťastný je ten človek, ktorý svoje povolanie pokladá za poslanie a cíti sa užitočný. Mne sa práca v nemocnici stala osudová, našla som si v nej svoju životnú lásku – manžela a naša staršia dcéra tiež pokračuje v našich šľapajach a pracuje v nemocnici ako lekárka. Ja sama si napriek všetkému neviem predstaviť robiť niečo iné, ako robím.

6. Získali ste aj najvyššie ocenenie sestier na Slovensku – Biele srdce. Aký to bol pocit? Čo pre Vás toto ocenenie znamená?

Áno, takto pred rokom som dostala ocenenie – Biele srdce.  Je to strieborný šperk v tvare srdca a je to symbol uznania pre sestry a pôrodné asistentky. Ale je to predovšetkým pocta, ktorá sa mi dostala a priala by som to každej sestre. Toto ocenenie si veľmi vážim a bolo pre mňa príjemným prekvapením. Slávnostné odovzdávanie ocenení bolo vo veľmi príjemnej atmosfére a tešilo ma, že ma prišli podporiť aj moje kolegyne. Zároveň ma to motivuje robiť svoju prácu naďalej čo najlepšie.

7. Čo Vám vaša práca dala do života? Je niečo, čo Vás za tie roky naučila o ľuďoch alebo o sebe?

Práca je dôležitou súčasťou života a trávime v nej veľa času. Preto je dôležité, aby sme sa v nej cítili dobre. Práca sestry si vyžaduje určitú flexibilitu a schopnosť prispôsobiť sa rôznym situáciám. Často sa môžu objaviť neočakávané udalosti, alebo zmeny, ktoré vyžadujú okamžitú zmenu priorít a reakciu. Všetky tieto vlastnosti, ktoré využívame v práci sa pretavia aj do osobného života. Najdôležitejším faktorom v práci je vedieť sa vzájomne podporiť a spríjemniť si službu a zasmiať sa.

8. Je nejaký pacient alebo situácia, ktorá Vám za tie roky obzvlášť utkvela v pamäti?

Situácií, ktoré si v súvislosti s mojou prácou stále pamätám, bolo viacero. Niektoré životné príbehy pacientov, ktorí sa ocitli na našom oddelení, sú veľmi ťažké pre nich aj ich príbuzných a je obdivuhodné, ako ich zvládli a prekonali. Na operačných sálach sa stretávame aj s vtipnejšími zážitkami po narkóze. Napríklad, keď sa pacient zobudí po krátkom zákroku a povie, prečo sme ho zobudili, keď mal taký krásny sen. Ale aj tak nás zdravotníkov najviac teší to, ak pacienti úprimne poďakujú za našu prácu.

9. Čo by ste odkázali mladým sestrám, ktoré dnes vstupujú do zdravotníctva?

Aj keď je toto naše povolanie náročné po všetkých stránkach, niekedy až deprimujúce, lebo je spojené s bolesťou, smútkom a utrpením, zároveň je aj pekné v tom, že slúži pre pomoc tým, ktorí to potrebujú. Myslite na to, že pacientom sa môžete stať vy, váš príbuzný, dieťa, rodič, starý rodič a určite by ste chceli, aby mali tú najlepšiu starostlivosť. Preto neľutujte čas ani energiu pre dobro tých, ktorí to najviac potrebujú, vykonávajte svoju prácu nielen profesionálne, ale predovšetkým ľudsky.