O nemocnici

31.10.2024

Sviatok všetkých svätých a Dušičky sú obdobiami, ktoré prichádzajú s určitou dávkou melanchólie a pripomínajú nám, že rovnako ako narodenie, aj smrť je prirodzenou súčasťou života. Každý človek sa v živote stretne so smrťou – či už je to rodina alebo priatelia, ide o mimoriadne situácie, pri ktorých je dobré dopriať si čas na spracovanie straty blízkeho. Čo však v prípade, že smrť stretávate takmer denne? Pre zdravotníkov je smrť súčasťou ich zamestnania, nedajte sa však pomýliť – to, že sa s ňou stretávajú častejšie ako bežní ľudia, neznamená, že ju vnímajú a spracovávajú ľahšie.

Smrť je prirodzenou súčasťou života, ktorá je nemennou istotou pre každého jedného človeka. Jej nevyhnutnosť si pripomíname nielen počas týchto sviatkov, ale aj v obdobiach, keď prídeme o blízkeho a  so smrťou sa musíme priamo konfrontovať. „Od mala sa v ľuďoch formujú predstavy o smrti, o prežívaní strát a na tieto predstavy vplývajú tiež reakcie okolia – ako so smrťou blízki nakladajú, ako ju prežívajú, či je to tabuizovaná téma alebo je možné sa o smútkoch a stratách rozprávať a prežívať ich,“ vysvetľuje klinická psychologička z Nemocnice AGEL Zvolen Mgr. Silvia Mamoňová Lorencovičová.

Samostatný odbor, ktorý sa venuje smrti, jej fyzickému aspektu, ale aj psychologickým a emocionálnym reakciám pozostalých, sa nazýva tanatológia. Tá by mala byť aj súčasťou vzdelávania zdravotníkov, ktorí do styku so smrťou prichádzajú omnoho častejšie, než iné zamestnania. „Nestačí ale ovládať len teóriu, ako napríklad, aké sú fázy smútenia, ako viesť rozhovor s trúchliacim a podobne. Isto sú to veľmi dôležité poznatky, ale to podstatné je, aby zdravotník mal spracované vlastné straty. Vysporiadaním sa myslí ‚mať odsmútené‘, teda nie potlačené, to je základný predpoklad, že sa bude zdravotník vedieť vysporiadať aj s úmrtím na pracovisku, bude môcť ‚ošetriť‘ aj sám seba a zároveň bude môcť byť empatický a nápomocný okoliu – samotnému umierajúcemu a jeho blízkym,“ objasňuje psychologička.

Aj keď zdravotníci sú vo všeobecnosti vystavení smrti častejšie, existujú oddelenia, kde s ňou prídu do styku ešte o čosi viac a dôvernejšie. Medzi tieto oddelenia rozhodne patria oddelenia dlhodobo chorých a domovy ošetrovateľskej starostlivosti, kde sa zdravotníci starajú o starších pacientov či chronické prípady a verejnosť úmrtia na týchto oddeleniach vníma ako tie pokojnejšie. „Vnímanie smrti pri starších ľuďoch nie všetci berú ako pokojný odchod či stretnutie so ‚starou priateľkou‘. Niektorí príbuzní si to nechcú pripustiť a zmieriť sa s tým, mnohokrát i na úkor pacienta. Sú však aj príbuzní, ktorí to berú ako vyslobodenie a ukončenie ich trápenia,“ približuje situáciu vrchná sestra oddelenia dlhodobo chorých II. v Nemocnici AGEL Krupina Anna Mikulášiová.

Podľa jej slov je prístup samotných pacientov k smrti rôzny – niektorí sú vysporiadaní, iných premôže strach, ktorý vyústi až do agresie. Pacienti však majú možnosť kedykoľvek sa stretnúť s kňazom, vyspovedať sa a byť čo najviac s blízkymi.  „Naše oddelenie je náročné na starostlivosť o pacienta, sú tu ťažké stavy či terminálne štádiá chorôb. Často sa stretávame so smrťou a ak chceme pomáhať, no neublížiť sebe, musíme sa do značnej miery odosobniť,“ hovorí vrchná sestra.

Na urgentnom príjme smrť prichádza zvyčajne náhle a nečakane. „Je určite neoddeliteľnou súčasťou našej práce a aj keď pacienta nepoznáme tak dôverne ako na oddelení dlhodobej starostlivosti, neznamená to, že je jednoduchšie sa s ňou  vysporiadať. Často sa stretávame s náhlymi tragickými udalosťami, ako sú nehody alebo akútne život ohrozujúce stavy, ktoré prichádzajú nečakane. Hoci nemáme čas vytvoriť si hlboké vzťahy s pacientmi, tragickosť a šokovosť týchto situácií môže byť emocionálne veľmi náročná,“ vysvetľuje vrchná sestra urgentného príjmu Nemocnice AGEL Zvolen Mgr. Katarína Liptáková, MBA.

Úmrtia na tomto oddelení síce neprichádzajú na dennej báze, keď sa však vyskytnú, sú veľmi stresujúce, neraz i hromadné počas jednej zmeny, najmä pri dopravných nehodách alebo neočakávaných zdravotných krízach. „Vyrovnávanie sa s týmto aspektom práce je individuálne – niektorí z nás dokážu situáciu spracovať sami, ale mnohí vyhľadávajú pomoc psychológa alebo terapeuta, najmä po obzvlášť traumatických zážitkoch,“ dodáva.

Každá smrť je bolestivá, no keď zavíta na pôrodnicu alebo neonatologické oddelenie, zdá sa byť ešte o čosi bolestivejšia. V Nemocnici AGEL Zvolen sa neonatologické odelenie stará o hranične zrelých a donosených novorodencov, pričom v tejto skupine je len malý celkový podiel komplikácií a úmrtí. So smrťou novorodenca sa personál preto najčastejšie stretáva už na pôrodnej sále. „Úzko spolupracujeme s kolegami z gynekologicko-pôrodníckeho oddelenia a tieto vážne situácie prežívame spoločne. V prípade úmrtia novorodenca alebo narodenia mŕtveho novorodenca sú to najhoršie chvíle pre rodičov a blízku rodinu. Na spracovanie danej situácie zdravotníckym personálom sa nedá pripraviť alebo nacvičiť, pretože to prežívame s aktuálnym rodičovským párom vždy prvýkrát. V danom momente prítomný personál nemôže riešiť svoje subjektívne pocity, ale vždy sa snažíme byť maximálne nápomocní a ústretoví rodičom, aby sme zmiernili aspoň trochu bolesť zo straty,“ približuje situáciu na neonatológii primárka MUDr. Veronika Barkáčová.  

Úloha zdravotníkov pri spracovaní straty bábätka je neoceniteľná najmä pri spolupráci s rodičmi. „Rodičia majú možnosť sa s dieťatkom rozlúčiť, pokiaľ si to želajú. Na ich prianie ho vieme obliecť do oblečenia, zabaliť do vankúšika, niektorí si prajú urobiť odtlačok chodidla, rúčky. Majú možnosť si ho aj odfotiť a telesné pozostatky pochovať. V týchto chvíľach sa snažíme splniť priania rodičov. Sú vytvorené viaceré podporné skupiny, kde rodičia navzájom komunikujú a podporujú sa v ťažkých chvíľach,“ približuje primárka neonatologického oddelenia. Spracovanie smutných okamihov zo straty novorodenca na neonatologickom a gynekologicko-pôrodníckom oddelení je v prípade zdravotníkov individuálne, navzájom sa porozprávajú, vypočujú a podporujú. „Každý zdravotnícky pracovník sa počas svojej praxe stretne so smrťou pacienta. Spracovanie negatívnych pocitov z prežitej smrti počas pracovnej služby je na našom oddelení skôr individuálne, čo je možno spôsobené aj tým, že sa s tým nestretávame tak často,“ uzatvára.

Aj napriek tomu, že zdravotníci prichádzajú do kontaktu so smrťou častejšie, neznamená to, že sa s ňou vyrovnávajú ľahšie. „Bežne sa stáva, že zdravotník prichádza do kontaktu s úmrtiami a dokáže vykonávať svoju prácu veľmi dobre, aj sa postarať sám o seba, ale príde moment, ktorý ho vykoľají. Môže ísť o ťažšie životné obdobie, umierajúci sa ho hlboko dotkne napríklad podobnosťou veku, podobnosťou s blízkymi, majú podobný osud,“ približuje klinická psychologička Mgr. Mamoňová Lorencovičová a zároveň radí, že v takýchto situáciách je dobré nasadiť si vlastné ‚ošetrenie‘. Pre niekoho to môže byť modlitba, pre iného rozhovor, niekomu pomôže šport, inému dovolenka.  Ak však psychické a fyzické prežívanie zostáva naďalej ťaživé a nelepší sa, je dobré vyhľadať pomoc. „Obyčajne sú v nemocniciach psychológovia, ktorých je možné osloviť, ambulancie klinických psychológov v okolí, existujú aj online či telefonické poradenstvá. Je dôležité si uvedomiť, že zdravotník je sám o sebe inštrument, o ktorý sa treba starať, rovnako ako zdravotnícke pomôcky dezinfikujeme a staráme sa o nich. Ak by sa tak nestalo, mohli by niekoho ohroziť,“ prízvukuje psychologička z Nemocnice AGEL Zvolen.

Aj napriek náročnosti zdravotníckeho povolania a neľahkým situáciám, ktoré do všedných dní prináša práca na týchto vyťažených oddelenia, zdravotníkov táto práca napĺňa. „Aj keď občas jemne zapochybujem a premýšľam o zmene, odísť z urgentného príjmu si naozaj neviem predstaviť. Práca tu je fyzicky aj psychicky náročná, a niekedy mi napadne myšlienka na menej stresujúce prostredie, napríklad v odbornej ambulancii, kde by som nebola v takom častom kontakte so smrťou. Napriek tomu, zachraňovanie životov a možnosť pomôcť ľuďom v kritických situáciách mi dáva zmysel a motiváciu,“ hovorí Mgr. Katarína Liptáková, MBA, vedúca sestra urgentného príjmu.

„V medicíne podľa mňa neexistuje klinické pracovisko, kde by sa človek nestretol so smrťou. Vždy je to o výbere odbornosti, k čomu človek inklinuje. V mojom prípade ma práca na lôžkových oddeleniach pediatrie a neonatológie napĺňa a baví, aj keď prináša riziko smrteľných komplikácií. Jeden veľmi múdry človek, ktorého si veľmi vážim, mi raz povedal, že deti a novorodenci majú právo umrieť iba na vysokošpecializovaných a koncových pracoviskách, kde sa vyčerpajú terapeutické možnosti zdravotných komplikácií. Mojou prácou a povinnosťou je preto poskytovať adekvátnu zdravotnú starostlivosť a predvídať komplikácie, ktoré môžu skončiť smrteľne,“ uzatvára MUDr. Veronika Barkáčová, primárka neonatologického a detského oddelenia Nemocnice AGEL Zvolen.