O nemocnici

Prvé dni v práci sú vždy jedinečné a výnimočné. Často sú sprevádzané aj obavami či rešpektom. Spomínate si na svoj prvý deň v práci?

Privítanie na pôrodnici bolo úžasné. Väčšina zamestnancov ma poznala, lebo moja maminka tu od roku 1963 pracovala ako zdravotná laborantka. Začiatky boli náročné aj vzhľadom na množstvo nových informácií aj pre iný druh práce. Pamätám si, že staničná sestra ma previedla cez celé oddelenie a chrlila zo seba množstvo informácií a pri tom mi ukazovala, čo je kde uložené, proste katastrofa. Za pomoci úžasných kolegýň som sa však pomerne rýchlo aklimatizovala.

Keď porovnáte súčasnosť s obdobím vašich začiatkov, sú prvé dni v práci z pohľadu dnešných sestier, absolventiek stredných zdravotníckych škôl iné? Pomáhate mladým sestrám aklimatizovať sa do nových podmienok?

Moje začiatky sa nedajú porovnávať s dnešnými. Chyba je asi už v školstve. My sme chodili veľa na prax a robili sme všetko, čo bolo treba. Naše učiteľky všetko to, čo sme preberali v škole, s každou jednou prešli aj na praxi. Veľa sa nám venovali, začo im patrí veľká vďaka. Dnes v rámci reformy v zdravotníckom školstve sa dievčatá skoro k žiadnym ošetrovateľským výkonom nedostanú.

Akú prvú profesionálnu radu ste dostali vy, keď ste začínali?

Trpezlivosť.

Za posledných 40 rokov sa celé zdravotníctvo i medicína výrazne zmenili. V čom je z vášho pohľadu najväčší rozdiel medzi prácou sestry dnes a pred 40 rokmi?

Veľký rozdiel je hlavne v administratíve. Vtedy sme mali oveľa viac času na detičky a matky. Teraz so stále pribúdajúcou administratívou máme oveľa menej času na samotné ošetrovateľstvo. Stále pribúdajú nové tlačivá, aj keď v dnešnej dobe to viem pochopiť, lebo čo nie je na papieri, to nie je urobené.

Prežívate s vašimi pacientami ich bolesť, trápenie a potom aj radosť z vyliečenia? Pripúšťate si takéto pocity?

Našťastie máme vo veľkej väčšine zdravé detičky, ale keď je nejaká patológia, je to ťažké, lebo bábätko vám nevie povedať, čo ho bolí. Empatia a radosť sú na mieste, keď všetko dobré skončí.  U nás sa hlavne veľa venujeme mamičkám. Keď je mamička v pohode, potom ani dieťatko nemá problém.

Práca v zdravotníctve so sebou určite prináša veľa silných momentov. Spomínate si na taký? Ktorý bol váš najkrajší?

Najkrajší zážitok bol pre mňa keď mi staré mamy, ktorým sa práve narodilo vnúčatko povedali, že som bola aj pri ich pôrodoch. A dokonca raz som bola aj pri pravnučke.

Keď niekto niečo robí 40 rokov, zrejme je vo svojej práci nielen dobrý, ale ho aj baví. Čím napĺňa vaša práca vás? Budem vám práca chýbať, alebo sa už neviete dočkať zaslúženého oddychu?

Moja práca ma baví, hovorievam, že sme prvý kontakt s novým životom. Od nášho prístupu možno závisí aj ďalší život dieťatka. Určite mi bude práca chýbať, lebo už sa k novorodencom asi nedostanem. Na dôchodok sa veľmi teším. Konečne si užijem vnučku v plnej miere. Žije v zahraničí, takže nie sme veľmi často v kontakte.

Čo je váš liek na dobrú náladu v práci?

Liek na dobrú náladu je jednoznačne pozitívne myslenie. Toho sa držím celý život. V živote ma stretlo veľa negatívnych vecí, ale vždy som si povedala, je to dobré, mohlo by to byť aj horšie a idem ďalej.

Budú to už azda aj desaťročia, čo hovoríme, že slovenské zdravotníctvo trpí nedostatkom sestier, pôrodných asistentiek a lekárov.  A asi o tom budeme hovoriť ešte dlho. Čo by ste odkázali mladým ľuďom, ktorí zvažujú povolanie sestry?

V dnešnej dobe už povolanie sestry nie je také atraktívne a zaujímavé ako predtým. Určite to zapríčinila zmena v školstve a platové podmienky. Keď som nastúpila do práce, zarábala som 1 500 slovenských korún. Kúpna sila v korunách bola určite väčšia ako teraz v eurách. Odkaz pre mladých ľudí: Ak nemáte vzťah k zdravotníctvu, nerobte v ňom.

Aké sú vaše plány na dôchodku?

Čo najviac času stráviť s vnučkou a mojimi deťmi. Starať sa o záhradu a kvety, to je môj relax.