O nemocnici

21.6.2022

Mgr. Rochus Húska, otec reprezentačného brankára Adama Húsku pracuje v Nemocnici AGEL Zvolen ako samostatný odborný referent útvaru krízového riadenia. Pri nedávnom úniku čpavku vo Zvolene bol jedným z členov krízového štábu, ktorý pomáhal riešiť študentov, ktorí mali po úniku problémy. Nám sa podarilo vyspovedať oboch, otca aj syna.

Keďže pracujete v nemocnici, pristupujte zodpovedne k Vášmu zdraviu?
R.H.: Od zdravia sa odvíja všetko: dobrá nálada, pozitívne myslenie, radosť zo života. Napríklad v letných mesiacoch dochádzam do práce na bicykli, priebežne užívam doplnky výživy a rekreačne športujem..

Aký máte vzťah so synom?
R.H: Myslím si, že veľmi  korektný, vždy som sa ho snažil viesť k samostatnosti a zodpovednosti.

Adam je dnes známym vďaka vynikajúcim výkonom v reprezentácii, prezradíte, aký bol  v detstve?
R.H: V určitých veciach bol Adam vždy svojský, snažil sa veci riešiť po svojom, v tom dobrom slova zmysle, čo sme s manželkou do určitej miery akceptovali. Možno preto sa stal z neho brankár, ale vedel by som si ho predstaviť aj na iných pracovných pozíciách.

Máte naozaj nezvyčajné meno, viete aj jeho pôvod?
R.H: V našej rodine sme  meno Rochus mali až traja : ja , môj krstný otec a jeho syn. História mena je spojená so starým otcom  a udalosťami, ktoré vyústili až do krstu s uvedeným menom (Poznámka : Svätý Rochus je ochranca chorých).

Od kedy sa venujete hokeju? A prečo ste si vybrali práve hokej?
A.H.: Hokeju sa venujem od svojich 6-tich rokov a k tomu športu ma doviedol môj otec, tiež hrával hokej, keď bol mladší.

Na akých pozíciách ste hrávali hokej?
A.H.: Najskôr som začal ako hráč a strieľal som góly, až s odstupom času som to skúsil aj v bránke, napokon ma to bavilo až natoľko,  že som už pri tom zostal.

Momentálne ste na výslní, mimoriadne talentovaný a úspešný, čo sme mohli sledovať naposledy na majstrovstvách sveta. Boli však chvíle, keď ste chceli s hokejom skončiť? Ak áno, čo to spôsobilo? A čo vás priviedlo naspať k hokeju?
A.H.: Určite áno, keď som bol mladší, tak som mal obdobia, keď sa mi nedarilo a chcel som skončiť. Vždy, keď som mal takéto obdobie, tak som sa spýtal samého seba, „že prečo hrám ten hokej?“. Odpoveď je vždy jasná, že „proste to milujem a robí ma to šťastným“.

Čo vám šport dal do života?
A.H: Hokej ma naučil pracovať s ľuďmi, ako komunikovať, umožnil mi cestovať a spoznávať svet. A tiež ma naučil, ako sa sám vysporiadať s pádmi a úspechmi.

Keby ste sa mali znova rozhodnúť venovať sa profesionálne športu, bol by to znova hokej?
A.H.: Myslím si že áno, aj keď vo svete je veľa dobrých športov.

Zúčastnili ste sa majstrovstiev sveta. Aké boli vaše dojmy z Helsínk?
A.H.: Toto boli moje druhé majstrovstva sveta, takže už som vedel že do čoho idem. Bolo super, že tento rok už mohli byt diváci na tribúnach, veľmi som si to užíval.

Aká bola atmosféra v družstve?
A.H.: Mali sme mladý tím s rovnakým cieľom a myslím si, že sme slovenských hokejových divákov nesklamali.

Aký máte odkaz pre našich športových fanúšikov?
A.H.: Chcel by som poďakovať hlavne tým, ktorí si dali  tu námahu a prišli nás podporiť priamo do Fínska, ale samozrejme aj tým, čo nám držali palce pri televíznych obrazovkách.

Momentálne žijete v USA. Aké sú  vaše dojmy zo športového života v Amerike?
A.H.: Život v Amerike mi vyhovuje a som tam spokojný.

Váš otec pracuje v našej nemocnici. Tiež sa venoval profesionálne športu?
A.H.: Hral hokej v mládežníckych kategóriách, neskôr basketbal po vojenskú službu do roku 1991.