O nemocnici

14.4.2022

Stará sa o chod nemocnice a popri tom skrýva malé tajomstvo svojho, dnes už trochu nezvyčajného hobby. Miroslav Slančík z Nemocnice AGEL Zvolen sa venuje tradičnému slovenskému remeslu – košikárstvu. Nedoviedli ho však k nemu korene, ale vymoženosť dnešnej doby – internet. A svoju nezvyčajnú záľubu spája aj s dnes už vzácnym chovom koníkov.

„Košikárstvu sa venujem od roku 2019, kedy ma zaujalo na internete video. Potom som si našiel pána, ktorý robí kurzy, takže remeslu som sa naučil v rámci intenzívneho kurzu v Sidorove neďaleko Ružomberka. Naučili nás tam zbierať prútie, pliesť košíky, korbáče,  všetky vlastnosti prútia a aj zaujímavé prednášky sme absolvovali,“ hovorí M. Slančík, ktorý v nemocnici pracuje od roku 2012 na pozícii pomocný údržbár. Košikárstvo je veda, ktorá začína už pri výbere vhodného materiálu. „Používam vŕbové prútie, klasické košikárske zelené divoké, ale mám aj vlastný prútnik, na ktorom pestujem viacej odrôd vrátane americkej či anglickej.“

Vypestovať vlastné prútie presne podľa toho, na čo má slúžiť je tiež veda. „Sadenice prútnika sa sadia začiatkom jari, keď sa končia mrazy, potom z nich narastú dlhé prúty, ktoré sa koncom jesene a v zime strihajú asi 10 cm nad zemou, to je takzvaný zber prútia. Po zbere sa môže z prútia aj hneď pliesť, ale dobré je aj keď prútie uschne  na vlhkom mieste a potom ho môžeme podľa potreby namáčať aj v lete. To umožňuje pliesť z prútia výrobky celoročne.

M. Slančíkovi učarovali najmä košíky. „Podľa toho, či sú väčšie alebo menšie mi trvá upletenie jedného cca 2 dni po večeroch. Veľký kôš na seno zhruba týždeň. Okrem košov sa dajú upliesť rôzne výrobky, teraz pred sviatkami hlavne korbáče, rôzne nádoby na zemiaky, drevo a pod,“ hovorí remeselník z nemocnice. Ako priznáva zo skúsenosti,  v dnešnej dobe už je malý záujem o košikárstvo hlavne z dôvodu, že je ťažké sa len týmto remeslom uživiť. „A pre mladých je aj nezaujímavé. Ja som len v začiatkoch, necítim sa byť majstrom umenia košikárstva, ale veľmi ma to baví, je to kombinácia zručnosti, trpezlivosti, tvorivosti a fantázie,“ dodáva M. Slančík, ktorý má aj ďalšiu nezvyčajnú záľubu.

„Chovám aj koníky, mám dve kobylky, na nich jazdievam do prírody, je to môj druh terapie, oddychu. Jedna je plemeno polopeintka a priateľka má huculku. Skvelo sa pri nich dá odreagovať,“ dodáva M. Slančík. Na Veľkú noc samozrejme upletie korbáče, aby sa zachovali zvyky, tie sú u nich v okolí Dubového tradičné a bez ktorých by Veľkonočné sviatky nemali svoje kúzlo a ducha Veľkej noci.