O nemocnici

Vaša prax začala v roku 2011 vo Zvolene a od roku 2022 vaša prax vo Zvolene pokračuje. Čo sa udialo medzitým?

Áno, začal som vo Zvolene pred 11 rokmi - 1.11.2011. Odišiel som v júli 2013 a išiel som na neplatené praktikum do Nemecka, kde som začínal úplne od nuly. Tak ako to väčšinou býva, začiatky boli ťažké. Prvé tri mesiace som robil za nocľah a jedno jedlo denne, ostatné som si financoval zo skromných rezerv. Odišiel som kvôli tomu, akú som mal skúsenosť. U nás nie je toľko možností sa odborne vzdelávať a rozvíjať sa ako chirurg. Častokrát sú potrebné kontakty, známosti, taký bol môj subjektívny dojem pred 11 rokmi.

Dôležitá bola pre mňa odborná stránka, vzdelávanie, atestácie. Tu na Slovensku mi chýbala akási  jednotnosť a systém. Keď išiel pacient do toho alebo oného mesta, v jednom meste vás s tým istým problémom riešil ortopéd a v druhom meste traumatológ. Nevedel som to pochopiť a nedávalo mi to zmysel-logiku. Vždy ma fascinovala chirurgia pohybového systému ako celok a v „slovenskom atestačnom vzdelávacom systéme – ponímaní“ je to podľa môjho názoru nie celkom najšťastnejšie. Uvedomujem si, že to má historický základ, ale celosvetové (nielen európske) trendy udávajú iný smer, z ktorého v konečnom dôsledku profituje pacient. Práve túto myšlienku by som chcel implementovať na našom novovznikajúcom oddelení. Bohužiaľ, žiadna zásadná zmena systému na Slovensku zatiaľ nenastala, ani za tých 11 rokov.

Nebude vám to prekážať pri vašej súčasnej práci? Vrátili ste sa, to sa veľmi cení...

Už nie, lebo som bol v Nemecku, robil som si základnú atestáciu a tá mi bola uznaná čisto ako ortopedická, potom som si robil „nadšpecializáciu“ zo špeciálnej úrazovej chirurgii a tá mi bola uznaná podľa zákona o uznávaní špecializácií ako plnohodnotná úrazová chirurgia. Mám teda obidve atestácie.  V Nemecku som pôsobil 9 rokov a počas tohto času som ešte absolvoval plné 2 roky atestačnej prípravy v odbore chirurgia ruky. Taký odbor na Slovensku, ako samostatný špecializačný odbor zatiaľ neexistuje.

Na Slovensku som sa nestretol so žiadnymi obštrukciami pri uznaní atestácií, všetko mi uznali a všetky dokumenty mi úradne overili, čo ma príjemne prekvapilo a som za to vďačný. V Nemecku to bolo na začiatku veľmi zlé, trvalo vyše roka byrokratickej šikany, kým mi uznali predchádzajúcu prax zo Slovenska, ale oplatilo sa. V princípe som stratil „len 2 mesiace“ atestačnej prípravy počas celej mojej odbornej praxe. A to aj možno trochu vysvetľuje, prečo ja, v mojom veku, na slovenské „pomery“ asi nezvyčajné, mám takú odbornú kvalifikáciu.

Áno v Nemecku začiatky neboli ľahké, ale keď som našiel správne pracovisko a dobrého šéfa mohol som sa rozvíjať, tak ako som to cítil a bavilo ma to. V podstate všade, kde som mal voľné ruky čo sa týka operatívy som ani nevnímal, že chodím do práce. Kým som, samozrejme, takéto pracovisko našiel, predchádzalo tomu niekoľko výpovedí a sťahovaní. V Nemecku si ale vážia, keď niekto chce a vie robiť.

Ako je v Nemecku zdravotníctvo dostupné v porovnaní so Slovenskom?

Viem o tom, že v okolitých aj vyspelých krajinách je to lepšie, ale aj oveľa horšie ako u nás, nechcem menovať štát.  Napríklad „waiting list“  pre onkologických pacientov je nekonečne dlhý a nekonečný až tak, že pacient „nestihne“ podstúpiť adekvátnu terapiu. S týmto fenoménom sa začíname bohužiaľ stretávať aj u nás v niektorých odboroch.

Čo sa týka dostupnosti zdravotnej starostlivosti v Nemecku, ako príklad uvediem skúsenosť z môjho odboru. Na totálnu endoprotézu sa čaká približne 1,5 až 2 mesiace, podľa mojej osobnej skúsenosti. Samozrejme, to závisí od regiónu a infraštruktúry nemocníc v danom kraji. U nás aj 1,5 až 2roky (ako uvádzajú niektoré kliniky na svojej webovej stránke), záleží od konkrétneho zdravotníckeho zariadenia. Musím podotknúť, že hovoríme o neštandardnej situácii zapríčinenej aj covidom. Na druhej strane je jednoduché to hádzať na niečo/niekoho, ale podľa môjho názoru každý z nás, myslím zdravotných pracovníkov, by mal hľadať v tom svojom každodennom živote spôsob, ako to zlepšiť, aby sme spoločne vedeli pomôcť našim pacientom.

Myslíte si, že je to preto, že nemáme dostatok zdravotníckeho personálu, špecialistov v konkrétnych odboroch?

Ťažká otázka, áno aj nie. V popredí vidím neefektivitu, ktorá je zapríčinená z môjho pohľadu zaužívanou  infraštruktúrou a na druhej strane typický slovenský neduh šetriť na maličkostiach/banalitách, ktoré v konečnom dôsledku napáchajú mnohonásobné škody, a zase plytvať na nezmyselnostiach. S týmto fenoménom sa, bohužiaľ, stretávam každý deň.

Momentálne si myslím, že u nás je systém zložitý a málo efektívny. Kapacity pracovísk sú nedostatočné. Kapacity koncových pracovísk v štátnej správe nedokážu plne reflektovať požiadavku dostupnosti zdravotnej starostlivosti , takže to v konečnom dôsledku funguje kostrbato a pacient čaká na potrebný výkon. Verím však, že systematickými zmenami v systéme sa táto situácia zlepší.

Privátna sféra má svoje výhody aj nevýhody, tam sa zase musí pozerať dôsledne na financie a efektivitu. Aj naša nemocnica musí prihliadať na každé euro, ale zase vieme, čo chceme a systematicky sa nám aj darí rozvíjať. Príkladom je i práve novovzniknuté rozvíjajúce sa ortopedicko-traumatologické oddelenie. Samozrejme, nemôžem opomenúť veľa ďalších paralelne sa rozbiehajúcich projektov, ktoré zlepšia dostupnosť zdravotnej starostlivosti pacientovi, a teda aj čakacie doby.

Prezradíte hlavný dôvod, prečo ste sa rozhodli vrátiť na Slovensko?

Vrátil som sa nielen z osobných dôvodov, ale aj z vlastného presvedčenia. Po toľkých rokoch som sa už musel vnútorne rozhodnúť kde chcem žiť. Slovensko verzus Nemecko. A do toho ako to už v živote chodí, môžete nazvať aj osud, paralelne prišla ponuka zo Zvolena. V Nemecku som mal isté miesto a zhodou okolností som mal možnosť ísť do vedúcej pozície na endoprotetickej sekcii na klinike kde som pracoval. Tú som odmietol, prijal som ponuku vo Zvolena. Vôbec to nebolo ľahké rozhodovanie, ale rád prijímam výzvy. Hlavne som chcel pomôcť slovenskému pacientovi, uplatniť skúsenosti ktoré som nadobudol. Dúfam, že moje rozhodnutie prinesie osoh našim pacientom.

Zo subjektívneho pohľadu v Nemecku som sa nikdy necítil ako doma, aj keď som si tam našiel pár celoživotných priateľov.

Prečo práve zvolenská  nemocnica?

Dávam na osobné vzťahy a ľudí si vážim. Vo zvolenskej nemocnici som mal pocit rodinnej atmosféry. Je až nevyhnutné, aby práve v chirurgii všetci ťahali za jeden koniec. Ako povedal toho času, v mojich chirurgických začiatkoch, jeden z mojich kolegov „ chirurgia je kolektívny šport“, čo sa mi potvrdilo aj v Nemecku, na pracoviskách kde sa mi pracovalo najlepšie. „Na konci dňa“ je výsledkom spokojný pacient. MUDr. Rolko a MUDr. Ježík sa podieľali na formovaní mojich chirurgických základoch, na ktorých som staval v Nemecku. Počas pôsobenia 9 rokov v Nemecku som cca každé dva mesiace  cestoval na Slovensko, a to už bolo neúnosné. Jedna cesta trvala  cca 10 hodín (1100km).

Minulý rok prišla táto ponuka zo zvolenskej nemocnice a po spoločných rokovaniach som sa mohol vrátiť. Vrátil som sa do vedúcej pozície, z ktorej sa pokúsim implementovať myšlienku „chirurgie pohybového systému“. Práve z tejto pozície by som rád rozvíjal vzdelávanie, vychovávania mladých kolegov v tomto duchu a odovzdával nadobudnuté skúsenosti zo zahraničia. Mojim cieľom je robiť zmeny k lepšiemu. Práve zvolenská nemocnica mi túto možnosť dáva a cítim podporu zo všetkých strán.

Oddelenie je úplnou novinkou, pre pacientov bude obrovským prínosom....

Ja a moji kolegovia sa budeme o to snažiť, aby sme spoločne priniesli predovšetkým odbornosť a kvalitu zdravotnej starostlivosti v našom odbore, samozrejme, prinášať ju v prijateľne dostupnom čase  pacientovi.

Akej špecializácii ste sa venovali v Nemecku?

Ako to niekedy v živote chodí a osud to tak zariadi, že súvislosti chápete až s odstupom času. V rámci prvej atestácie som pracoval na veľkej endoprotetickej klinike, kde som ťažil zo základov zo Zvolena a rozvíjal svoje nadšenie pre biomechaniku. To spozoroval jeden z mojich mentorov (zástupca primára) v Nemecku a zasvätil ma do endoprotetiky ako takej. Keď som definitívne odchádzal z Nemecka a lúčili sme sa, len podotkol, že keď bude potrebovať nové bedro, príde za mnou na Slovensko a to je pre mňa veľká vďaka a pocta.

Následne na to po krátkom 3 mesačnom „výlete“ na jednu kliniku, kde som zistil, čo to znamená mať zlého šéfa, sťahoval som sa v priebehu mesiaca 2-krát a s tým bola spojená aj byrokracia. Mohol som sa vrátiť späť k pôvodnému zamestnávateľovi v kraji, to už na úrazovej chirurgii. Nastúpil som do mladého kolektívu a dynamicky sa rozvíjajúceho sa oddelenia, kde som mal ale opäť pocit rodinného kolektívu. Ten pocit, keď sa do roboty tešíte, viete pacientovi pomôcť a neriešite, či ste v práci 8 či 10 hodín. Tu som sa mohol naplno rozvíjať, ročne sme operovali cca 4500 pacientov. Riešil som najkomplexnejšie stavy -  úrazy, takzvané polytraumy. Na podklade infraštruktúry, ktorú vytvoril môj šéf, s ktorým sme si dodnes osobnostne veľmi blízky, mohol som vykonávať operácie najťažšieho stupňa na axiálnom skelete od krčnej chrbtice cez zákroky na panve, až po technicky veľmi náročné revízne endoprotetické operácie. Tu sa to postupne preklopilo,  kedy som sa dostal do pozície, keď som sa pre profesijne mladších kolegov stával ich mentorom, aj keď oni sami boli v mojom veku, alebo starší. Posledné 2 roky som sa ešte nad rámec svojej činnosti venoval chirurgii ruky.

V podstate na vašu otázku nemám konkrétnu odpoveď, či som sa venoval konkrétnej špecializácii, nikdy som to striktne neriešil. Ako som povedal na začiatku, mňa chirurgia baví ako taká a nerobím v tom rozdiel, či príde pacient s  „jednoduchým“ problémom alebo si daná situácia vyžaduje komplexné interdisciplinárne riešenie. Mojím cieľom bolo vždy vedieť pomôcť pacientovi najlepšie ako viem.

Mali ste pocit, že vás medzi seba prijali, že si vás vážia v Nemecku, alebo ste cítili, že ste zo zahraničia a  dali vám  to pocítiť?

Mal som šťastie na šéfov na dvoch klinikách. Po krátkom čase ma „prekukli“ a videli moje nadšenie pre chirurgiu a že neriešim žiadne vedľajšie úmysly. Dostal som šancu nezávisle od toho, odkiaľ pochádzam. Ale, samozrejme, nebolo to pravidlom. Zažil som aj šikanu na inom pracovisku a mal som aj slabé chvíľky, kedy som to chcel všetko zabaliť a vrátiť sa domov.  A mal som skúsenosť, kde bol šéf naozaj charakterovo veľmi zlý. Tam som vydržal  3 mesiace. Aj táto zlá skúsenosť bola na niečo dobrá a videl som aké to má dôsledky byť zlým šéfom, kedy v priebehu 4 rokov dalo výpoveď takmer 40 lekárov. V princípe prevažovali u mňa pozitívne skúsenosti a „pocity“. Po určitom čase som si vybudoval meno a aj profesne starší kolegovia sa ma pýtali na môj názor, skúsenosti napríklad v oblasti revíznej endoprotetiky, bez ohľadu odkiaľ som a akým prízvukom rozprávam.

Na čo by ste sa chceli špecializovať ďalej vo Zvolene?

Moja idea je, že keď príde pacient k nám, poskytneme mu najlepšie riešenie jemu šité na mieru, aké mu  vieme poskytnúť. Musím však priznať osobné nadšenie v oblasti implantácii bedrového kĺbu miniinvazívnym spôsobom, ktoré som zaviedol na klinike v Nemecku a zaučil mladších kolegov. Rád by som to chcel  implementovať u nás vo Zvolene, aby z tejto skúsenosti a  poznatku vedeli profitovať aj naši pacienti. Taktiež ma fascinujú moderné implantáty v oblasti endoprotetiky kolena, kedy implantáty takmer identicky kopírujú fyziologické pomery a výsledkom je priam neuveriteľný benefit pacienta po operácii.

Uviedli by ste nejaké konkrétne porovnania či zhody medzi Nemeckom a Slovenskom v oblasti vašej praxe?

Rozdiely pociťujem, ale aj v Nemecku sa riešila „ekonomika nákladov na starostlivosť“ ale nie až tak, že by to šlo na úkor pacienta. Napríklad implantáty pre geriatrických pacientov so zlomeninou krčka stehennej kosti.  Tu sa osvedčil istý typ endoprotézy, ktorý je v slovenských podmienkach mnohokrát nekategorizovaný a pritom je to bežne dostupný implantát. Len je zle nastavený  systém. To sú veci, s ktorými sa neviem vnútorne zmieriť. A pritom by to mohlo byť dostupné rovnako u nás ako v Nemecku. Stačilo by len efektívnejšie a realistickejšie nastavenie systému.

Čo sa týka dostupnosti „bežných“ implantátov, tam rozdiel nie je. V princípe veľkým benefitom by bolo, keby nejaký systém, či už DRG, alebo iný systém začal riadne fungovať. V konečnom dôsledku regulovaný chaos a na konci aj tak trpí pacient. To ma vie ešte stále rozčúliť.

Čo by ste chceli uplatniť (priniesť) z práce v Nemecku u nás v Zvolene?

Chcel by som priniesť všetko to, čo som sa naučil, či už v endoprotetike, alebo traumatológii a preniesť to kolegom. V konečnom dôsledku z toho aj tak profituje len pacient.

Traumatológia vo Zvolene vždy bola primárne pod chirurgiou, tu by som chcel určité zmeny v systéme.  Od systému sa totiž odvíja kvalita. Na základe skúseností, ktoré som zatiaľ nadobudol, oddelenie môže mať oveľa lepšie meno aj kvalitu. V mojich očiach je určitým spôsobom takzvaným „ventilčekom kvality“, keď hociktorý zamestnanec daného oddelenia povie, že tam robí a bude na to hrdý. 

Ďalším cieľom by bolo, keď obvodní lekári k nám budú posielať aj pacientov z iných okresov a sami budú o tom osobne presvedčení, lebo budú chcieť pre svojho pacienta len to najlepšie.

A najväčší úspech z môjho pohľadu bude, keď sa vlastní zamestnanci „nechajú“ operovať na vlastnom oddelení. Potom to bude perfektné, ale to je len môj pohľad.

Prečo ste sa rozhodli byť lekárom?  Máte toto povolanie v rodine?

V rodine som jediný lekár. Definitívne rozhodnutie stať sa lekárom prišlo zhodou okolností v Anglicku. Počas štúdia na gymnáziu som absolvoval študijný pobyt v Londýne. Tu som chodil do práce aj do školy súčasne. Pochádzam zo skromných rodinných pomerov, a to mi pomohlo prežiť. Ako 18-ročný som bol odkázaný na seba. Na deň som mal asi 2,5 libry na jedlo. Tu som sa stretol prvýkrát v živote s tým, aké je to jesť od hladu vyradené banány. Banány vedia dobre zasýtiť a majú veľa vitamínov. Vypomáhal som si, ako som vedel. Robil som aj u Pakistanca, kde som prezúval pneumatiky a paralelne roznášal letáky na pizzu, samozrejme, doobeda som chodil do školy, lebo som sa chcel naučiť angličtinu. Snažil som sa všemožne pracovať aj študovať, spával som iba pár hodín denne. V tomto „osudovom rozpoložení“ som sa rozhodol, že budem lekárom.

Medicínu som začal študovať v Bratislave, tam som absolvoval prvé dva roky. Ale to mesto mi vôbec nesedelo. Potom som prestúpil do Martina, tam sa dala skĺbiť medicína aj voľnočasové aktivity. Som z Podlavíc v Banskej Bystrici, ale vyrastal som pri starých rodičoch v Lučatíne a v Slovenskej Ľupči.

V princípe som sa vlastne vrátil do rodného kraja.

A prečo padla voľba práve na ortopédiu-traumatológiu?  

Po šiestich rokoch štúdia sa musíte zaradiť do nejakého odboru medicíny. Už od 3. ročníka štúdia medicíny som bol popri štúdiu ošetrovateľom na urgente a mohol som si z väčšej miery financovať štúdium. Mám rád manuálnu prácu, akčné veci, a preto som začal na úrazovej chirurgii, neskôr ortopédia. Vybral som si to kvôli vlastnému presvedčeniu a nadšeniu kde sa spája anatómia/ fyziológia/  a biomechanika.

Ako vás privítali v našej nemocnici?

Veľmi pozitívne a s očakávaniami.... to je môj pocit.

Ako zvyknete relaxovať po práci ?

Ja viem relaxovať len športom a prácou. V lete predovšetkým horolezectvo a v zime lyžovanie-skialpinizmus a v neposlednom rade práca v záhrade.

Aké sú vaše pracovné plány do budúcna?  Plánujete si ďalej dopĺňať vzdelanie?

Áno určite, je to neustály vývin lekára, je to nevyhnutné, priamo to súvisí s vlastným presvedčením lekára, prečo sa rozhodol pre medicínu ako pre poslanie. Rád by som si doplnil atestáciu z chirurgie ruky v nemeckej lekárskej komore, kde som splnil všetky podmienky. Dúfam, že to administratívne zvládnem pri súčasnom pracovnom vyťažení.

Je u nás také isté vybavenie ako v zahraničí?

V tomto odbore, podľa môjho názoru nie je potrebné až tak špičkové vybavenie. Stačí v podstate  len štandardné vybavenie, ktoré je bežne dostupné aj na Slovensku, tu je náročná len vstupná investícia, ktorá sa vráti, podľa môjho názoru v podobe spokojného pacienta.

Keď ste odchádzali pred 11 rokmi zo Zvolena a teraz, vidíte tu zmeny?

Určite áno, čo najviac vnímam ako kľúčové, je celkové nastavenie a vnímanie. Kolegovia a zamestnanci hľadajú spôsoby, ako riešiť daný problém a nie dôvody ako sa „to nedá“, to je pre mňa zásadné a motivujúce.