O nemocnici

28.9.2020

September je pre sestru Mgr. Elenu Malatincovú každý rok výnimočný aj tým, že naň spomína aj ako na mesiac nástupu do zvolenskej nemocnice. Písal sa rok 1979, kedy ako mladá absolventka Strednej zdravotníckej školy vo Zvolene nastúpila na oddelenie nedonosených a patologických novorodencov. Aj po uplynutí 41 rokov každé ráno vchádza s úsmevom do tej istej nemocnice a výber svojho povolania neľutuje.

Ako detská sestra pracovala na oddelení 20 rokov, kde prešla rôznymi pozíciami, od zdravotnej sestry, cez staničnú sestru a od roku 2005 je vedúcou sestrou detského oddelenia. To, že bude pracovať v zdravotníctve, vedela už ako dieťa. ,,Od malička som ľúbila deti, ako malá som chcela byť učiteľkou v materskej škôlke. Lenže potom som sa ocitla v nemocnici ako 6 ročné dieťa a od tejto chvíle  som chcela pomáhať chorým detičkám ako sestrička.  Môj detský sen sa mi splnil ,“ spomína s úsmevom na svoje detské rozhodnutie Mgr. Elena Malatincová.

Na svoju prvú službu vo zvolenskej nemocnici si pamätá dodnes. ,,Robila som so sestričkou, na ktorú v živote nezabudnem. Bola to sestrička Anka,  fantastická učiteľka, kolegyňa s veľkým srdcom a za veľmi veľa toho, čo viem, vďačím jej. Moja prvá služba začala nie príliš pozitívne, keď mi po mojom snažení, aby som všetko urobila k spokojnosti, vrátila späť kazety, Petriho misky, že ich mám umyť znova, lebo nie sú dobre umyté, ale potom sme si ľudsky sadli a robili sme spolu jedenásť rokov,“ opisuje svoje začiatky v nemocnici. Práca sestry vtedy a dnes sa podľa jej slov za ten čas veľmi zmenila. ,,Je to neporovnateľné. Pred štyridsiatimi rokmi jediným monitorom boli naše oči a uši,  nič nás neupozornilo že dieťa má tachykardiu alebo bradykardiu, apnoickú pauzu a podobne. V dnešnej dobe disponujeme  prístrojmi a monitormi vitálnych funkcií, ktoré zvukovým signálom upozorňujú, ak sa deje s pacientom nejaká zmena. Toto vnímam ako veľké plus pre  sestry dneška.“ Z ošetrovateľstva sa stala samostatná vedná disciplína, ktorá pre sestry priniesla možnosť vzdelávania na vysokoškolskej úrovni, rozšírili sa kompetencie sestier a tým aj možnosť samostatného rozhodovania.

Práca sestry je nádherná, avšak  aj mimoriadne náročná. Mgr. Elena Malatincová si spomína na ťažké, ale i na tie pekné chvíle. ,,Najťažšie chvíle sú vždy tie, keď aj napriek obrovskej snahe lekárov a  ošetrujúceho personálu neviete zvrátiť a zabrániť zákernej chorobe či úmrtiu. S týmto sa ťažko vyrovnáva. Z tých pozitívnych prípadov neviem vyzdvihnúť jeden konkrétny, lebo túto prácu by som za nič nevymenila a tých pozitívnych prípadov je za tých viac ako 40 rokov neúrekom. Ten pocit, keď od vás odchádza dieťa zdravé a mamička spokojná, to je najpozitívnejšie na tejto práci a toto vás dobíja novou pozitívnou energiu. V živote som asi mala šťastie na ľudí, s ktorými  som pracovala a pracujem, boli a sú to skvelí ľudia,  som  vďačná za to, že tu môžem byť a s nimi spolupracovať,“ hovorí s úsmevom a v rozprávaní pokračuje: ,,Som veľmi spokojná, moje zamestnanie mi je aj ako hobby. Ani raz  v mojom živote, za posledných 41 rokov, som neoľutovala ten krok, že som sa rozhodla stať sestričkou. Aj keď teraz už pracujem v manažérskej funkcii, stále si nájdem čas ísť na oddelenie ku kŕmeniu, k prebaľovaniu, k realizácii výkonov, k priamemu kontaktu s detskými pacientami.“

Počas náročnej práce sestry, ktorá si vyžaduje množstvo času a trpezlivosti, pani Elena vychovala syna. Každej rodine  chýba mamina najmä počas víkendov, sviatkov či voľných dní. ,,Naučili sme si organizovať  život tak, že keď sme vedeli, že maminka musí ísť na Štedrý večer do služby, tak sme si rodinnú večeru urobili deň vopred, alebo poobede, aby sme to všetko stihli a zvládli,“ hovorí. Vo svojom voľnom čase si rada oddýchne pri prechádzkach v prírode a čítaní.