O nemocnici

7.3.2022

Jej poslaním je dennodenne zvádzať boj o život svojich pacientov, posledné dva roky aj s nasadením v prvej línii boja proti pandémii koronavírusu. Mimoriadne ťažkú prácu, rôzne diagnózy a osudy ľudí, extréme pracovné vyťaženie si MUDr. Denisa Tomaľová, lekárka Oddelenia anestéziológie a intenzívnej medicíny Nemocnice AGEL Zvolen kompenzuje originálnym koníčkom. Už desaťročia zbiera vianočné pohľadnice. S touto záľubou začala ešte ako dieťa a zostala jej verná až do dnes.

Aká je vaša pozícia vo zvolenskej nemocnici? Ako dlho u nás pracujete? Vedia kolegovia o vašej záľube?

Vo zvolenskej nemocnici pracujem od novembra 2008 na pozícii lekár OAIM, prednostne  na lôžkovej časti oddelenia. Predtým som 11 rokov pracovala na rovnakom oddelení lučeneckej nemocnice. Myslím, že niektorí kolegovia z radov lekárov vedia o mojej zbierke, určite o nej vedia sestričky z nášho oddelenia, niektoré inštrumentárky z operačných sál, vrchné sestry hlavne z chirurgického a interného oddelenia a pani sekretárka riaditeľky nemocnice.

Ako ste sa dostali k zbieraniu pohľadníc?

Vyrastala som v 80. rokoch minulého storočia, bolo zlatým pravidlom, že deti v tej dobe niečo zbierali. Známky, odznaky, pohľadnice, servítky, obaly zo žuvačiek a kadečo iné. Môj otec bol matematik - programátor, dnešný IT- čkár , ale prvý počítač  vtedy zaberal priestor malej školy, zároveň aktívny filatelista, včelár, pestovateľ, fotograf. Maminka bola učiteľka matematiky a geografie, neinklinovala k zberateľstvu, ale aj ona mala veľkú zbierku miestopisných pohľadníc z celého sveta, ktoré aj využívala v práci. Takže živná pôda pre zberateľstvo by bola. Z detských zbierok mi v čase dospievania zostala len zbierka pohľadníc. Počas štúdia na Lekárskej fakulte v Bratislave som bola v partii 6 dievčat z celého Slovenska. Bolo to v 90. rokoch minulého storočia. Počas skúškového obdobia sme sa rozpŕchli domov, niekto zostal na internáte, a keďže mobilné telefóny boli v počte asi 10 ks na celé Slovensko, jediná najvhodnejšia forma komunikácie bola písomná. Vtedy medzi nami vznikla tradícia takmer denného dopisovania si, popri učení času bolo málo, nás bolo 6, tak sme si posielali pohľadnice, čím bizarnejšie, nápaditejšie, tým lepšie. Celé leto k nám domov takmer denne prichádzali vianočné pozdravy a iné zvláštnosti. Pani poštárku z tých čias týmto pozdravujem. Toto sú počiatky mojej zbierky.

Zaoberáte sa vianočnými pohľadnicami, prečo práve Vianoce ?

Na túto otázku neviem celkom jednoznačne odpovedať. Myslím, že každý má z detstva obdobie, na ktoré rád spomína, má pre neho vlastné čaro, vône, zážitky. Pre niekoho leto u babky, detské hry, výlety s rodičmi. Veď to poznáte. Ja mám rada predvianočné obdobie príprav, hoci ich každoročne absolútne nestíham, tak aspoň spomínam na obdobie, keď som len pomáhala maminke s prípravami, otec priniesol voňavú borovicu a so sestrou sme hľadali darčeky. Spomienkový optimizmus a ľahká nostalgia.

V súčasnosti sú súčasťou mojej zbierky nielen vianočné pohľadnice a novoročenky, ale aj miestopisné pohľadnice v zimnom, zasneženom prevedení. Vždy, keď navštívim nejaké miesto, snažím sa získať aj zimnú pohľadnicu. Zatiaľ najbizarnejšiu zimnú pohľadnicu mám z kláštora na gréckom ostrove Thasos, žila tam jediná mníška - sprievodkyňa, ktorá predávala  suveníry a fľaštičky na zázračnú vodu  a mala aj pohľadnice zasneženého kláštora.

Odkiaľ získavate pohľadnice?

Základ zbierky mám z detstva a mladosti, všetky k nám prišli poštou, boli od príbuzných a známych, neskôr od spomínaných kamarátok z vysokej školy. Ďalšie mi nosila maminka zo školy, kde učila, teraz mi posielajú jej kamarátky z klubu dôchodcov. Veľa pohľadníc každoročne získam z našej nemocnice pri novoročnom upratovaní násteniek na oddeleniach a od pani sekretárky riaditeľky nemocnice. Pohľadnice mi nosia sestričky a kolegovia, ktorí vedia o mojej zbierke. Keď som v roku 2008 odchádzala z lučeneckej nemocnice, sestričky mi na pamiatku priniesli cca 600 pohľadníc, ktoré vyzbierali doma či od svojich známych. Veľmi ma to vtedy dojalo. Pohľadnicami ma zásobuje moja najlepšia kamarátka zo svojich výletov po svete, jej koníčkom sú antikvariáty a starožitníctva, kde vždy nájde aj pohľadnice pre mňa. Zároveň komunikujem s komunitou zberateľov pohľadníc s rôznou tématikou, vymieňame si úlovky.

Aké máte vy osobne najradšej?

Nepovažujem sa za zberateľa odborníka, neprahnem po vzácnych kúskoch zo zberateľských aukcií. Najradšej mám pohľadnice z druhej polovice 20. storočia, boli to skôr fotografie dekorácií a situácií alebo diela ilustrátorov a známych maliarov. Mám aj pohľadnice z konca 19. storočia a predvojnového obdobia. Vianočné pohľadnice z dnešnej doby sú už komerčnejšie, farebné, ligotavé, ale minimalistické novoročenky ma často milo prekvapia. Časť pohľadníc sú  "hand made" dielka.

Asi 90% zbierky prešlo poštou, alebo bolo poslaných vnútronemocnične. Ja sama stále posielam vianočné, veľkonočné a narodeninové pozdravy poštou.

Aká veľká je vaša zbierka ?

V súčasnosti mám v zbierku určite viac ako 10 000 pohľadníc. Musím však priznať, že posledné 2 roky som sa zbierke intenzívnejšie nevenovala. V dôsledku covidového obdobia bola práca na OAIM náročnejšia psychicky a fyzicky. Vo voľnom čase som relaxovala iným spôsobom. A pred necelým rokom sa nám narodila prvá vnučka, takže záujmy nabrali iný smer.

Kde skladujete vaše pohľadnice?

Bývam v dvojgeneračnom rodinnom dome, priestoru máme stále dostatok. Pohľadnice mám uložené vo veľkých fotoalbumoch a netradičné formáty v plastových boxoch. V konečnom dôsledku ani takto veľký počet pohľadníc nezaberie veľa miesta.